Marxizmus

Počas 20. rokov 19. storočia ekonomický a sociálny dopad industrializácie na pracujúcu triedu, najmä v Anglicku a Francúzsku, vyvolal kritiku existujúceho politického, ekonomického a sociálneho poriadku  v niektorých intelektuálnych kruhoch. Počas nasledujúcich 60 rokov bola táto kritika premietaná do dlhých, zložitých a vplyvných argumentov, ktoré sa stali filozofickým základom pre ekonomiky krajín, v ktorých v 2. polovici 20. storočia žila približne tretina svetovej populácie. Vedúcim zástancom týchto argumentov sa stal Karol Marx, a to vďaka sile, logike a integrovaným prvkom jeho teórií.  

Karol Marx (1818-1883) spolu s  Fridrichom Engelsom (1820-1895), dvaja nemeckí filozofi, sa teda stali zakladateľmi novej revolučnej filozofickej, ekonomickej a politickej teórie - marxizmu. Už v roku 1847, kedy sa z revolučných demokratov stávali ideológovia proletariátu a stúpenci komunizmu, spoločne napísali Komunistický manifest, ktorý dáva základ ich historickému materializmu. Svoju teóriu (marxizmus) Marx najobšírnejšie rozvinul v troch zväzkoch spisu Kapitál, pričom za jeho života vyšiel iba prvý diel roku 1867. Druhý a tretí diel vydal Engels po Marxovej smrti v rokoch 1885 a 1894, keď pokračoval podľa Marxovho konceptu. Marx vo svojom diele Kapitál, systematickej a historickej analýze spoločensko-ekonomického systému kapitalizmu, dôkladne rozoberá jeho nedostatky, o ktorých si myslí, že nevyhnutne vznikajú z fundamentálnych inštitúcií kapitalizmu[1].

Teoretické zdroje vzniku marxizmu

Jedným z teoretických zdrojov marxizmu je nemecká klasická filozofia, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Georg Wilhelm Friedrich HEGEL (1770-1831) a Ludwig FEUERBACH (1804-1872). Hegel poprel metafyzickú[2] predstavu o existencii nemennej, raz navždy danej, stále rovnakej podstaty a rozpracoval náuku o vývoji. Avšak zmenu tejto podstaty vykladal idealisticky, ako pohyb myslenia,  „absolútnej idei”, ktorá je základom a konečnou príčinou sveta. Hegel tvrdil, že všetko na svete sa realizuje prostredníctvom triády: nastolenie tézy, nastolenie antitézy a syntéza. Tento vývoj má na starosti duch, je to vývoj absolútneho ducha. Marx sa s duchom dejín neuspokojil, tvrdil, že sa mení spoločnosť, matéria, nie duch. Z Hegla si však vybral dialektickú metódu (život = boj protikladov). Heglova dialektika[3] bola na rozdiel od Marxovej obrátená do minulosti a nepočítala s nutnosťou revolučného prechodu od starého k novému. Feuerbach podrobil ostrej kritike idealizmus Hegla  a iných filozofov, obrodil a rozvinul tradície materializmu[4] 18.storočia. Prehlasoval, že príroda je jedinou realitou a človek jej najvyšším produktom. (Marx sa orientoval na filozofiu človeka). Bolo mu však cudzie dialektické chápanie pohybu ako zmeny vývoja. S tým, že odmietal Heglov idealizmus, odhodil aj  jeho dialektiku a zostal na pozíciách metafyzického materializmu. Marx a Engels prijali, prehĺbili  a rozpracovali základné poučky jeho materialistického učenia. Rozšírili materializmus i na poňatie spoločenského života a dejín. Z Feuerbachovej ako i z Hegelovej filozofie vychádzali v počiatočnom období svojej činnosti, kedy pristupovali k vytvoreniu dialektického a historického materializmu.

V oblasti ekonomického myslenia bola predchodkyňou marxizmu anglická klasická politická ekonómia, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Adam SMITH (1723-1790) a David RICARDO (1772-1823). Ich ekonomické učenie obsahuje rad cenných poznatkov o zákonitostiach kapitalistickej výroby. Smith považoval každú prácu vo sfére materiálnej výroby za zdroj spoločenského bohatstva. Ricardo sa sústredil na hlbšie skúmanie zákonitostí, ktorými sa riadi   rozdeľovanie   výrobného  produktu  na  mzdu,  zisk  a  rentu, t.j.  medzi tri základné triedy  buržoáznej spoločnosti - robotníkov, kapitalistov a pozemkových vlastníkov. Vystúpil s teóriou, že hodnota tovaru závisí od množstva práce, ktorá je potrebná na jeho výrobu. Zisk bol považovaný za prebytok hodnoty, vytvorenej prácou robotníkov nad mzdu, je teda nezaplatenou prácou robotníkov, ktorú si ponechajú vlastníci kapitálu. Zvýšenie mzdy teda predpokladá zníženie ziskov a naopak. Formuloval tak ekonomický zákon protichodných záujmov robotníkov a kapitalistov. Smith a Ricardo však na rozdiel od Marxa a Engelsa považovali kapitalistickú ekonomiku za prirodzenú a večnú.

Tretím teoretickým zdrojom marxizmu je utopický socializmus. Ide o sociálne politický smer, ktorý dostal názov podľa spisu anglického humanistu Thomasa Moora (1478-1535). Moore básnickou formou vytvára obraz ideálneho socialistického spoločenstva, v ktorom je odstránené vykorisťovanie a jedným z najdôležitejších faktorov ľudského spolužitia sa stáva práca a vzdelanie. Vzdelania by malo byť, podľa jeho názoru, dostupné všetkým bez rozdielu, a všetci ľudia by mali povinne pracovať. Moore priniesol víziu spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve majetku, ktorú vládcovia riadia aplikáciou čistého rozumu. Jeho predstava bola založená na vtedy rozšírenom názore, že starosť o hmotný majetok znemožňuje človeku slúžiť Bohu.[5] Klasická podoba utopického socializmu je spätá s menami Robert OWEN (1771-1858) a Charles FOURIER (1772-1837).  Domnievali sa, že k novej spoločnosti je možné dospieť zhora, ak si bohatí uvedomia nemorálnosť svojho konania a vytvoria lepšie podmienky pre pracujúcich. Napr. R. Owen prikladal ohromný význam výchove. Pri svojej továrni zriadil školu pre robotníkov a stal sa zakladateľom osvety a vzdelávania dospelých.

Tri súčasti marxizmu

Marxistická filozofia, t.j. dialektický a historický materializmus. Je to vedecká filozofia robotníckej triedy a súčasne teoretický a metodologický základ celého marxizmu. Historický materializmus opisuje dejinný vývoj ako boj medzi spoločenskými triedami utláčateľov a utlačovaných. Z toho uzatvára, že kapitalistická trieda bude zvrhnutá celosvetovou robotníckou revolúciou a dôjde k nastoleniu beztriednej spoločnosti. Materializmus marxistickej filozofie zahrňuje prírodu a spoločnosť, teóriu a prax. Táto filozofia mala byť návodom na premenu sveta - filozofia činnosti, praxe. Marx to vyjadril slovami, že filozofi doteraz svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho (doteraz bola filozofia postavená na hlavu, on ju postaví na nohy).

Marxove úvahy o odcudzení človeka vychádzali z Hegla - človek sa odcudzil sám sebe, pretože je schopný sa vzdelávať, z Feuerbacha – človek sa sám sebe odcudzil preto, lebo vytvoril Boha, postavil ho nad seba a urobil ho najdokonalejším, zo Stirnera - človek vytvoril pravidlá, zákony, normy, orgány, organizácie - a oni mu teraz diktujú, čo má robiť = odcudzil sa sám sebe. Marx súhlasil zo všetkými tromi, no išiel do podrobností. Podľa neho sa človek odcudzil sám sebe prostredníctvom práce -  odsudzuje sa mu produkt práce,  pracovná činnosť, druhová podstata a sám človek.

Marxistická politická ekonómia. Centrom tejto teórie je teória nadhodnoty a názor, že pracujúci - proletariát je vykorisťovaný vlastníkmi výrobných prostriedkov a to preto, že i pracovná sila je tovarom. Robotník svoju pracovnú silu predáva, je platený za túto pracovnú silu, v žiadnom prípade však za nadhodnotu, ktorú vytvárajú a ktorú si privlastňuje kapitalista. Marxizmus neuznáva trhový mechanizmus. Ide mu o odstránenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a kapitálových statkov a ich nahradenie centrálnym plánovaním a riadením ekonomiky, pričom vlastníkom výrobných prostriedkov nie je samostatný subjekt, ale pracujúci. Ekonomika je v marxistickom zmysle považovaná za tzv. základňu, vzdelanie, kultúra, zdravotníctvo atď. zase za nadstavbu.

Vedecký socializmus/komunizmus. Ide o ucelenú predstavu pokrokového vývinu dejín, myšlienka vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť - budúcnosť postavenú na sociálnej rovnosti ľudí, na odstránení vykorisťovania jednej spoločenskej triedy druhou. Predmetom vedeckého komunizmu sú zákonitosti praktického uskutočňovania historického poslania robotníckej triedy.

Marxova túžba po radikálnej premene existujúceho laissez-faire trhového hospodárstva do jeho vízie ideálnej spoločnosti (komunizmus) bola veľmi silná, pričom jeho filozofia zahŕňa jeho interpretáciu dejín, spoločnosti a ekonomických teórií.

Marxova koncepcia spoločnosti

Marx tvrdil, že spoločnosť sa skladá z ekonomickej základne, nad ktorou sa vytvára určitá superštruktúra (ideologická nadstavba), zložená z právnych, kultúrnych, spoločenských a filozofických aktivít a názorov. Táto superštruktúra poskytuje neformálne aj formálne pracovné pravidlá, ktoré spoločnosť spájajú. V rámci superštruktúry je zahrnutý taktiež systém vzdelávania, zákony dedenia, literatúra, hudba, umenie – nad čím všetkým dozeral štát, aby propagoval spoločenskú a politickú štruktúru udržovaním existujúcich pracovných pravidiel, ktoré boli v tom čase vlastníctvom kapitalistov. Vtedajšie autority boli podľa Marxa nástrojmi kapitalistickej triedy – tých členov spoločnosti, ktorí vlastnili a kontrolovali primárne zdroje získavania a akumulácie bohatstva, čiže kapitál. V rámci trhového hospodárstva zaviedli tieto autority pracovné pravidlá, ktoré posilnili akceptáciu a rešpektovanie takých pravidiel, ktoré propagovali nevyváženú distribúciu bohatstva – najmä pravidlá ochraňujúce súkromné vlastníctvo. Marx tvrdil, že buržoázia zhlukovala populáciu, centralizovala prostriedky výroby a koncentrovala vlastníctvo v pár rukách. Nevyhnutný dôsledok toho bola politická centralizácia – jeden národ s jednou vládou, s jedných právnym kódexom, jedným národným triednym záujmom, s jednou hranicou a jednou colnou tarifou. Vskutku to bola buržoázia, ktorá utvárala, menila aj interpretovala všetky pracovné pravidlá. A nielen to, podľa Marxa bolo nielen ekonomické hľadisko, ale aj politické, spoločenské a kultúrne poňatie odrazom dominantného postavenia buržoázie nad pracujúcou triedou. Ekonomická základňa sa skladala z výrobných síl a výrobných vzťahov. Výrobné  sily zahŕňali hlavné prostriedky výroby, ako pracovné zručnosti, nástroje a kapitál. Tieto sily však neboli chápané iba čisto z ekonomického pohľadu. Technické schopnosti a názory triedy vlastníkov a pracujúcej triedy vrátane ich názorov na filozofickú základňu a pracovné pravidlá v ekonomike boli odrazom kultúry ich spoločnosti. Výrobné vzťahy zahŕňali spoločenské a pracovné vzťahy medzi ľuďmi. Marx videl spoločnosť rozdelenú v 2 triedach – buržoázia a proletariát – ktoré sú neustále v triednom boji. Tento boj je funkciou konfliktu medzi dynamickými výrobnými silami a relatívne statickými výrobnými vzťahmi. Toto tvrdenie vyplýva z Marxovho názoru, že človek je produktom vlastných materiálnych podmienok a spoločenských vzťahov (kdežto v rámci filozofickej základne trhového hospodárstva bol človek stvorený ako izolovaný jedinec, ktorý sleduje svoje vlastné záujmy). Marx veril v zdokonaliteľnosť správania a keďže správanie bolo výsledkom materiálnych podmienok spoločnosti a vedúcich inštitúcií, zreformovanie týchto podmienok a inštitúcií by viedlo k zmenenému správaniu.

Marxova teória dejín

Marx tvrdil, že dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov. Vytvoril materialistickú interpretáciu dejín, v ktorej  sú sociálne, politické a filozofické aspekty spoločnosti podmienené výrobnými silami a výrobnými vzťahmi. Vychádzal pritom z jeho názoru o ekonomickej základni spoločnosti (tvorená výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, pričom dynamickým prvkom sú výrobné sily). Potom stimulom zmeny v spoločnosti je interakcia medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi. Táto  Marxova teória sa nazýva dialektický materializmus. Podľa neho existuje určitá historická kauzalita, t.z., že spoločnosti sa postupne vyvíjajú k určitému vyššiemu stupňu vývoja, pričom konečným stavom je komunizmus. Proces zmeny je ako evolučný tak aj revolučný, iniciovaný zmenou ekonomického faktora, ktorý mení spôsob výroby. Tento proces potom zintenzívňuje triedny boj a nastávajú zmeny vo výrobných vzťahoch tým, že vzniká nová spoločenská štruktúra. Tak stoja oproti sebe 2 skupiny – tí, ktorým sa pozícia zlepšuje a tí, ktorým sa zhoršuje. Triedny boj nasleduje a ako dôsledok sa menia výrobné vzťahy, čo následne vedie ku zmene v superštruktúre. Marx tento proces opísal (pričom hovoril o „zákonoch pohybu spoločnosti“) ako vývoj od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu ku komunizmu. Marx akceptoval existenciu kapitalizmus ako nevyhnutný stupeň v evolúcii. Dokonca chválil dynamickú kapitalistickú spoločnosť s dôrazom na akumuláciu kapitálu jedincami za  to, že poskytne prostriedky proletariátu, ktorý si bude môcť užiť vyšší životný štandard, keď sa raz dostane k moci.

Marxov model zániku kapitalizmu

Marx tvrdil, že konflikt medzi buržoáziou a proletariátom sa bude zvyšovať v neskorších stupňoch kapitalizmu, až nakoniec povedie k jeho zániku. Samotný proces zániku bude prebiehať v niekoľkých stupňoch. Začína vykorisťovaním práce, pokračuje akumuláciou kapitálu (ktorý si kapitalisti môžu dovoliť vďaka vykorisťovaniu a ktorý bude následne šetriť prácu), vysoko nerovnomerným rozdeľovaním dôchodkov, čo vedie k znižovaniu miery zisku (pretože kapitalisti šetria prácou, ktorá jediná je zdrojom zisku), následne k nezamestnanosti, k ekonomickým cyklom, ďalšej centralizácii kapitálu, koncentrácii bohatstva, rezervnej armáde nezamestnaných (čakajúcej, kedy sa zamestná alebo nahradí doteraz zamestnaných, ktorí nebudú schopní alebo ochotní pracovať za doterajšie mzdy a pracovné podmienky). Celé to vyvrcholí triednym konfliktom a sociálnou revolúciou.

Marxov model socializmu

Socializmus chápal Marx ako vývojový stupeň ku ceste ku komunizmu (nazýval ho „crude communism“). Vznikne po poslednej fáze zániku kapitalizmu – v období, kedy ľudia ešte nebudú dostatočne zrelí pre finálnu fázu – komunizmus, pretože ich vedomie (alebo neformálne pravidlá) ešte nebude schopné akceptovať filozofické základy komunizmu. Výrobné vzťahy budú zahŕňať ešte také pracovné pravidlá, ktoré budú založené na viere, že rozdiely v príjmoch sú potrebné, aby motivovali pracovníkov počas tohto stupňa. Čiže povedané inými slovami: „Od každého podľa svojich schopností, každému podľa svojej práce“. Najvyššia forma spoločnosti bude možná až vtedy, keď bude široko rozšírené akceptovanie takých pracovných pravidiel, ktoré eliminujú rozdiely v príjmoch. Čiže predchádzajúce neformálne pravidlo sa zmení na: „Od každého podľa svojich schopností, každému podľa svojich potrieb“. Centrálnym znakom filozofického základu socializmu je viera, že súkromné vlastníctvo musí byť zrušené. 

Marxova vízia komunizmu

V Marxových spisoch nie sú opísané špecifické znaky tohto konečného stavu spoločnosti do detailov. Ponúka víziu spoločnosti, nie plán reálnej ekonomiky. Predpokladal, že komunizmus sa vyvinie ako súčasť procesu dialektického materializmu počas najvyššieho stupňa socializmu, kedy bude technológia na pokročilom stupni, pracovníci budú motivovaní kvôli družným dôvodom a nie dôvodom niečo dosiahnuť a pocity odcudzenia budú eliminované. Nová spoločnosť bude následne žať výhody industrializácie bez toho, aby niesla sociálne náklady strpené v kapitalizme.

Marx veril, že jeho úlohou bolo informovať proletariát, že história je na jeho strane. Snažil sa vytvárať organizácie práce a vyučoval evolučnú teóriu spoločenskej zmeny. Veril, že týmto sadí semienka pre nevyhnutnú triednu revolúciu.

Marx svojou teóriou poskytol základy pre centrálne plánovaný ekonomický systém. Žiadna ekonomika sa síce nevyvinula zo stavu pokročilého kapitalizmu do stavu komunizmu, ako to predpokladal, ale jeho filozofia bola jadrom filozofických základov mnohých národov, ktoré boli relatívne nevyvinuté v tej dobe a  k moci sa dostali autority sympatizujúce s Marxovými názormi. Títo potom použili jeho filozofiu na ospravedlnenie nových pracovných pravidiel, najmä pravidiel týkajúcich sa organizácie rozhodovania, vlastníctva a kontroly zdrojov a sociálnych procesov pre ekonomickú koordináciu. A v každej tejto krajine bola jeho filozofia doplnená určitým „príspevkom“ zo strany vládnucej autority.

Použitá literatúra:

Angresano, James: Comparative Economics, Prentice Hall, New Jersey 1992.

Kolektív autorov, vedúci autorského kolektívu: Hnízdo, Bohumil: Základy marxizmu-leninizmu, Naše vojsko, Praha 1983, 1988.

Sedlačko, Michal: Komparatívne ekonomické systémy, EKONÓM, Bratislava 2003.

Liďák, Ján: Medzinárodné vzťahy, medzinárodná politika, SOFA, Bratislava 2000.

www.alf.fei.tuke.sk

www. fns.uniba.sk

PaedDr. Betuš Ľubomír CSc. 2011.