Pojem kríza sa väčšinou spája s nedostatkom a ťažkosťami - z toho vyplývajúcimi. V súčasnej j kapitalistickej spoločnosti je prítomná najmä ako dôsledok nedostatočne fungujúceho hospodárskeho mechanizmu – presnejšie povedané jeho zlyhanie. Ide o krízu celého spoločenského systému ekonomiky, politiky a ideológie jeho riadenia a fungovania.
Počas krízy sa bezprostredne prejavuje zhoršovanie postavenia pracujúcich. Sociálno-ekonomické dôsledky každej krízy sa prejavujú rastom nezamestnanosti a polozamestnanosti Robotníci na Slovensku vystupujú za svoje práva, proti prepúšťaniu z práce, znižovaniu miezd.. zatiaľ neorganizovane resp. živelne. Odborové organizácie sledujú len pracovno právne problémy a nie príčiny zlého postavenie pracujúcich , neriešia podstatu problému. No i napriek tomu, je aktivita odborov v prospech pracujúcich pozitívne prijímaná občanmi SR.
Táto spoločnosť nedáva a ani nemôže dať pravidelnú prácu všetkým občanom, ktorí ju pre svoje živobytie potrebujú. Jej podstata je papierovo sociálna a v praxi protiľudová a ako taká nerieši a nemôže riešiť potreby pracujúcich.
Hospodárska kríza "dekvalifikuje" robotníkov a odborníkov aj tým, že isté tradičné výroby zaniknú, lebo ich nahradí nová nákladovo lacnejšia pre kapitál výhodná produkcia. Tento fakt má za následok zánik mnohých podnikov v tradičných regiónoch, čím strácajú možnosť nájsť si zamestnanie podľa kvalifikácie. Konkrétne sa to týka najmä východoslovenského regiónu,
Dôsledky nezamestnanosti
V procese výroby sa výrobné náklady neznižujú, iba modernizáciou výrobného zariadenia, zavádzaním nových technických a technologických poznatkov, ale do značnej miery najmä znižovaním miezd natoľko, že sa pracovná sila predáva pod jej hodnotu. Vedie to k v súčasnom období k veľkému pracovnému vypätiu pri vynakladaní práce a k značnému zvyšovaniu jej intenzity.
Nezamestnanosť a polozamestnanosť pôsobí na materiálne a existenčné podmienky nezamestnaných, je však aj neobyčajne vážnym faktorom vplývajúcim na postavenie pracujúcich a mládeže. Podľa dostupnej štatistiky nezamestnanosť postihuje najmä mládež , staršiu generáciu a rómsku komunitu. Ľudia nielenže nemajú existenčné zabezpečenie, ale v podstate sa porušujú základné ľudského práva na prácu. Nezamestnanosť ovplyvňuje nielen konanie ľudí, ale aj ich myslenie. Cítia sa zbytoční, ovládne ich pesimizmus a pocit odcudzenia. Nezamestnaní žijú poväčšine z podpôr v nezamestnanosti - pokiaľ ich dostávajú. Alebo ich vydržiavajú zamestnaní rodinní príslušníci, prípadne žijú z minimálnych rezerv. Časť ľudí sa viacej uskromňuje a šporia z toho mála čo majú. Kupujú menej kvalitné a tkzv. lacné potraviny preto, lebo sa obávajú neistej budúcnosti, sú menej ochotní sa zadlžovať .Preto i celkový objem hypoték poskytnutých občanom od júla 2010 do januára 2011, klesol medziročne o 50 % .Na obchodných výsledkoch bánk sa podpisuje nezáujem klientov o hypotekárne financovanie a výrazný pokles priemernej čiastky poskytnutého úveru. I napriek klesajúcemu záujmu klientov o hypotekárne úvery, priemerné úrokové sadzby rastú. Banky majú svoj veľký podiel na „ zdieraní „ občanov a získavanie nezákonného zisku.
Počas krízy sa zvyšuje úmrtnosť, zločinnosť, prostitúcia aj demografické ukazovatele, narastá počet psychických ochorení a depresívnych stavov.
Hranica nezamestnanosti v SR dosahuje takmer 25% -29 % (okolo 546 840 osôb je bez zamestnania), HDP dosahuje iba 1,9% - 2,1% prírastok. Spotrebiteľské ceny za posledné 3 roky vzrástli o 14,2%, reálne mzdy poklesli len v januári 2011 o 6,1%. Ceny potravín a prostriedkov základnej obživy rastú v tomto roku 2011 geometrickým radom. Zahraničné investície do dôležitých odvetví, ako je strojárenstvo, stavebníctvo, poľnohospodárstvo, v našej krajine sa znížilo o 40% bez prognózy zvýšenia. Približne 60% populácie sa dostalo na úroveň životného minima. „ Oficiálna“ pravicová štatistika a analýzy sú však iné , nie sú objektívne a sú zavádzajúce. V médiách sa propaguje, že i napriek kríze sa na Slovensku zvyšuje výroba. Áno v tých podnikoch kde sa zvyšuje zisk kapitalistov , ktorí znižujú mzdy a regulujú pracovný čas až do 12 hodín denne.
Nerovnomernosť sa rozširuje
Výsledky „ konkurencie“ medzi hlavnými vyspelými priemyselnými krajinami ukazujú, že ich pozície sa menia. Osemdesiate a deväťdesiate roky potvrdzujú charakteristiku nerovnomerného hospodárskeho a politického vývoja v postindustriálnej spoločnosti. Nerovnomernosť kapitalistického ekonomického systému sa zosilňuje, vývoj prebieha v skokoch. Vo svete sa sformovali tri hlavné hospodárske centrá „ budúcej informačnej“ spoločnosti: USA, Európa a Japonsko.
Na sedem najväčších krajín (USA, Japonsko, NSR, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a Kanada) pripadajú zhruba tri štvrtiny celkového objemu kapitalistickej priemyselnej výroby (údaj je bez zahrnutia bývalých socialistických krajín, kde prevláda zmiešaný výrobný a nastupujúci kapitalistický systém a bez Číny).
V porovnaní so 70. a 80. rokmi minulého storočia vzniká v súčasnom období nový druh kríz, kríza samotnej hospodárskej politiky. Od druhej polovice 80. rokov a začiatkom 90. rokov až do dnešných dní 2011 roku sa tempo inflácie zvyšuje. Priemerné ročné tempo cien spotrebných predmetov je približne dvakrát väčšie, ako priemerné ročné tempo rastu priemyselnej výroby. Ceny spotrebných predmetov vzrástli za uvedené obdobie viac ako na trojnásobok, kým priemyselná výroba iba o 40%. Napriek poklesu priemyselnej výroby spôsobenej nadvýrobou, teda napriek prevýšeniu ponuky nad dopytom, ceny mali a majú rastúcu tendenciu. Zákonitosti inflačného rastu cien sú silnejšie ako zákonitosti dopytu a ponuky. Tak je v roku 2011, tomu bolo aj v roku 2010.
Dnešná podoba inflácie nevyplýva už iba z jednoduchého zvyšovania množstva nekrytého obeživa, aj keď, samozrejme, jeho objem, či už v podobe bankoviek, alebo najrozličnejších foriem úverových peňazí, nepretržite rastie. Rast obeživa však nie je primárnou príčinou inflácie, skôr len reaguje na najrozličnejšie inflačné faktory a tlaky.
Tkzv. pravicoví ekonómovia pokladajú za hlavného vinníka inflácie pracujúcich a politické ľavicové strany s ich sociálnymi a mzdovými požiadavkami, príp. odbory. Zvaľovať vinu za infláciu na sociálne a mzdové požiadavky je od základu a principiálne chybné a falošné. Je to známa taktika, keď zlodej kričí: "Chyťte zlodeja!" Taký očividný fakt, že ani odbory, ani robotníci, ani poľnohospodári nemajú v rukách cenovú ani menovú politiku, sa vo vedomí občanov zahmlievaním aj v médiách dostáva do úzadia.
Primárne inflačné faktory
Ako hlavné inflačné faktory tu pôsobia:
Rast nákladov aj v súvislosti so znovu vyzbrojovaním armád NATO na agresívne ciele ako aj nákladov v novoprijatých krajinách , ktorého sme členmi , rýchlejší rast rozpočtových výdavkov ako príjmov a následné zvyšovanie štátneho dlhu. Štát je prinútený kapitálom - prechádzať k dlhodobejšej politike podporovania „ tkzv. hospodárskeho rastu“ súkromných firiem a bánk . Rozpočtová politika, podľa pravicových politikov má byť expanzívna, pričom sa majú forsírovať štátne rozpočtové výdavky a nezvyšovať alebo len pomaly daňové zaťaženie súkromných podnikateľov, aby sa stimulovala ich investičná činnosť. Tým sa zvyšuje štátny dlh, a keďže ho treba splácať a platiť zaň úroky, kryje sa daňami a ďalším zvyšovaním štátneho dlhu. Znamená to rozširovanie obeživa, lebo štátny dlh sa v praxi umoruje tak, že sa vykupujú štátne cenné papiere - čo zas rozmnožuje obeživo.
Dostatok „ tzv. lacných peňazí „ , keďže peňažná a úverová politika má byť koncipovaná ako tzv. expanzívna hospodárska politika je klam. Úver má teda byť lacný a "ľahko dostupný", čo vedie k rozmnožovaniu obeživa.
Kapitalistický monopol reaguje na pokles dopytu znížením výroby, ceny však zostávajú nezmenené. Vysoké ceny, príp. stále ceny monopolov sú jedným z hlavných spôsobov realizácie ich ziskov.
Ako monopol reaguje na zvýšenie cien výrobných nákladov? Kolísavé ceny pohonných hmôt sú toho príkladom. Nielenže premietajú každé zvýšenie cien výrobných faktorov do svojich výrobkov, ale využívajú ho tak, že zvyšujú ceny viac ako to vyžaduje kompenzovanie cien výrobných faktorov. Tak vzniká inflačná špirála: zvýšenie cien vyžaduje rast obeživa, to vedie k zvýšeniu cien, a tak sa účinok každého z týchto faktorov znásobuje. Ich spojenie pôsobí akosi autonómne, ako keď sa vyvolajú sily, ktoré už nemožno ovládnuť.
Teda podstata je vo vykorisťovaní pracujúcich v záujme zisku. Jeho prerozdelenie však prebieha mimo pracujúcich. Dostávajú len toľko, aby mohli biedne žiť a predávať svoju pracovnú silu pod diktátom kapitálu.
Situácia aj v poľnohospodárstve je zúfalá
Minuloročné výnosy obilnín sú nižšie v porovnaní s rokom 2009 , výkupné ceny však klesajú. Väčšie poľnohospodárske podniky sú nútené znižovať už aj tak nízke stavy zamestnancov, zostávajúcim znižujú mzdy.
Na Slovensku sa výnosy pohybovali v priemere zhruba na úrovni roku 2008 , meteroologické podmienky v roku 2010 a povodne ceny na poľnohospodársku produkciu síce zvýšili no nekompetentnou poľnohospodárskou politikou výkupné ceny a dotácie stále výrazne klesajú. Minulý rok sa výkupná cena pšenice znižovala o 20 %. Pritom kŕmneho obilia je vzhľadom k znižovaniu stavu kráv a tiež prasiat nedostatok. Poľnohospodári sa právom obávajú že svoju produkciu v týchto komoditách , ak aj budú priaznivé podmienky v r.2011 nepredajú vôbec.
Ceny vstupných nákladov sú vyššie ako minulý rok. Kritická je situácia vo výrobe mlieka. Dnes poľnohospodári predávajú liter mlieka za 60-70% výrobnej ceny. Takto len za júl 2010 dosiahli straty touto cenovou politikou na mlieku 40 %.. a na druhej strane majú úvery ktoré treba splatiť.
Poľnohospodárstvo sa dostalo do zložitej situácie a je ohrozená jeho vlastná existencia. Výkupné ceny všetkých poľnohospodárskych komodít sa pohybujú hlboko pod výrobnými nákladmi a najkritickejšia situácia je vo výrobe mlieka. Hovorí sa že sú na tom poľnohospodári v Európe rovnako. Ako je možné, že v Nemecku majú farmári na investície a našimi kvalitnými dojnicami si môžu dovoliť ozdravovať svoje stáda. Naši chovatelia dojníc predajú dojnú kravu za pomerne nízku cenu im, ako, by mali predať za ešte nižšiu na jatky. Tak u nás vznikla závislosť na dovoze potravín, a to je stav, s s ktorým sa nesmieme zmieriť.
Jedným z najdôležitejších nástrojov súčasnej neoliberálnej globalizácie vyjadrujúcej predovšetkým záujmy a integračné snahy najmocnejšieho finančného kapitálu je práve Európska únia. Toto gigantické monopolné štátne zoskupenie skutočne prináša „veľký prospech „ avšak nikomu inému, ako najvplyvnejším ekonomickým kruhom Európy, privilegovaným finančným vrstvám a ich politickým elitám.
EU nie je totiž vysnívaným nástrojom ani integrácie, ani zbližovania národov preto lebo celá jej podstata je práve tendencia ku „globalizacii ziskov“ – na úkor miliónov prostých občanov Európy a národov a nastávajúcich členských štátov zvlášť. Nie je predsa možné veriť tím, ktorí nám dnes a denne prostredníctvom mediálnej mašinérie vnucujú svoj postoj k tomuto nad štátnemu zoskupeniu, lebo je v principiálnom rozpore s postojmi , ktoré vyjadrujú záujmy ľudí, závislých na kapitále a žijúcich z vlastní práce. Vyššie uvedené príklady svedčia o jej negatívnej úlohe.